25.Marec-Deň gréckej nezávislosti

Autor: Maximos Dragounis | 25.3.2011 o 13:38 | (upravené 25.3.2011 o 18:10) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  2133x

Rozhodol som sa napísať článok o snáď najväčšom dni v gréckom roku, teda o 25.3., kedy Gréci v roku 1821 započali boje za nezávislosť od Turkov. O tejto histórii sa na Slovensku nevie skoro nič, pritom tu nájdeme podobné hrdinstvá a motívy ako v známych starovekých Grécko-perzských vojnách. Nájdeme tu novodobého Leonida, Perikla, statočné vzdorovanie, porážky a víťazstvá. Priblížime si niečo z histórie a pozrieme sa aj nato, ako tento významný deň oslavujú Gréci po celom svete, priblížime si tiež, ako asi v tej dobe Gréci vyzerali, čo si obliekali a akú mali povahu.

Na xanarchonde ena ena, chroňa doxasmena (Keby sa tak raz navrátili jedny roky požehnané), to je text gréckej piesne Na´tane to 21 (Keby tak bol rok 1821), ktorou si Gréci pripomínajú sávnu históriu svojich predkov, ktorí položili životy za vznik slobodného Grécka.

Biskup Jermanos započal povstanie

Vypuknutie povstania, biskup Jermanos žehná grécku vlajku

Udalosti pred povstaním

Obdobie kedy sa Gréci dostali pod tureckú nadvládu nie je rovnaké. Gréci z dnešného stredného Turecka (Kappadokia, Pisidia) žili pod tureckou nadvládou už od 12. stor. a tak ich začiatkom 20. stor. ostalo iba niečo nad 100.000. Samotný Konštantinopol dobyli Turci v roku 1453 a tým padla Byzantská ríša, ríša kresťanských Grékov. Nasledovalo obdobie postupného začleňovania balkánskeho Grécka pod tureckú nadvládu. Gréci, spoločne s Benátčanmi statočne bojovali, no nedokázali zastaviť nápory tureckých síl, ktoré si nakonic oblasť definitívne podmanili. Mnoho Grékov z Grécka sa však usailo vo vysokých horách, odmietli uznať tureckú zvrchovanosť, viedli zbojnícky život a útočili na Turkov. Aj preto sú dnes mnohé grécke dediny vo vysokých polohách. Časť obyvateľstva Grécka prestúpilo na islam a stali sa z nich Turci, mnohí si však uchovali grécky jazyk, v očiach kresťanských Grékov však tiež boli "Turci", pretože v tejto dobe sa označenie Turek používalo jednoducho na moslima v Osmanskej ríší.

Revolty Grékov v Grécku existovali stále, v 18. stor. bolo grécke povstanie na Peloponéze kruto potlačené, no upadajúcu Osmanskú ríšu zaskočilo v 19. stor. ovela tvrdšia ofenzíva porobených Grékov, ktorej sa už nedalo úspešne vlastnými silami brániť. Prvý pokus bolo povstanie gréckeho konštantinopolského aristokrata Alexandrosa Ypsilandisa, ktorý zverboval kresťanské obyvateľstvo vo Valašsku (Rumunsko, Moldavsko) na povstanie, bol však tureckými silami potlačený a popravený, jeho myšlienka však ostala živá.

Vypuknutie povstania-Peloponéz (Morias)

Generál Theodoros Kolokotronis

25. Marca roku 1821 sa podľa Ypsilandisovho príkladu hromadne vzbúrilo grécke obyvateľstvo na Peloponéze. Povstanie vyvolal biskup Jermanos v kláštore Aja Lavra, keď vztýčil vlajku z byzantského obdobia-modrý kríž na bielom podklade (neskôr grécka vlajka). Tu bola tiež vyslovená známa prísaha povstalcov-Eleftheria í thánatos (Sloboda alebo smrť!). Povstanie na Peloponéze viedol grécky generál, vodca zbojníkov, ktorý pôsobil v ruskej armáde, Theodoros Kolokotronis, príslušník starého zbojníckeho peloponézskeho rodu. Kolokotronis mal bohaté skúsenosti, vedel organizovať riadnu armádu v európskom štýle, čo dopomohlo organizovať zbojníckych Grékov. Ku Kolokotronisovi sa pridával postupne celý Peloponéz a vlny vzbury sa postupne dostávali aj na grécke ostrovy a do Stredného Grécka (Rumeli), kde Gréci oslobodili Atény. Turci nemohli účinne zasiahnuť proti Grékom, pretože mali problém potlačiť vzbúreného tureckého miestodržiteľa Aliho Pašu Tepelenského, ktorý uzurpoval kraj Epirus (dnes severozápadné Grécko a južné Albánsko). Gréci dobyli mesto Tripolitsa, sídlo miestodržiteľa Peloponézu a neskôr sa im podarilo oslobodiť aj iné dôležité mestá (Kalamata, Patra, Navplio). Turkom sa neskôr predsalen podarilo na Peloponéz vyslať veľkú armádu pod vedením albánskeho generála Mahmúda Dramaliho Pašu, ktorý uštedril povstalcom tvrdé rany, avšak v konečnej bitke pri Dervenakii, bola celá táto armáda zničená Grékmi pod vedením Kolokotronisa. Turci sa ocitli vo veľmi ťažkej situácií, Gréci ovládli celý Peloponéz, kde miestnych prichádzalo podporiť veľké množstvo Grékov z ostrovov, Malej Ázie a z Cypru. Navyše povstalo celé Stredné Grécko.

Aby sme spomenuli aj iných významných peloponézskych generálov, ktorí sa pričinili o víťazstvo, spomniem napr. mená ako Dimitrios Ypsilandis (brat Alexandrosa), kňaz Papaflessas, Petros Mavromichalis či Nikitaras.

 

Povstanie v Strednom Grécku (Rumeli)

Bitka pri Vasilike

K Peloponézanom sa okamžite pripojili aj Rumelioti (Gréci z dnešného Stredného Grécka). Grécki povstalci najprv dobyli vtedy malé Atény, avšak zaslúžili sa o záchranu mnohých antických pamiatok z Akropoly. O záchranu veľkého množstva antických pamiatok sa zaslúžil hlavne Konstantinos Lagumitzis. Gréci nato dobyli dôležité mesto Salona (dnešná Amfissa), neskôr aj mesto Zituni (dnešná Lamia) a Mesolongi. Významne sa na týchto osloodeniach pričinil generál Georgios Karaiskakis. Významný generál bol aj Jannis Makrijannis.Turci sem následne vyslali armádu ktorej velil opäť jeden Albánec, Omer Vryonis, ktorý mal na starosti okamžite zničiť Grékov v Rumeli a pokračovať na Peloponéz, kde už Gréci začali rozmýšlať o nezávislom štáte, potom ako zničili armádu Mahmúda Dramaliho Pašu. Porážka Vryonisa by znamenala pre Turkov katastrofu a totálnu neschoposť potlačiť vlastnými silami grécke povstanie.

Lenže prišla veľká rana v podobe gréckeho generála Odyssea Andrutsosa, ktorému sa podarilo uštedriť Vryonisovi ťažké straty. Turci ešte dokázali doplniť Vryonisovo vojsko a znova sa tak pokúsiť obnoviť v Grécku poriadok. Gréci ostali prekvapení keď turecká armáda dosiahla priesmyk Thermopyly, rovnaké územie ako v staroveku Peržania. Na približne rovnakom bojisku museli teda Gréci rovnako ako aj v staroveku, aj teraz čeliť presile. Na "Leonidasovo" miesto nastúpil grécky generál Athanasios Diakos, ktorý mal k dispozíci cez 1500 Grékov, zatiaľ čo Turkov bolo cez 10.000. Gréci sa nepriateľovi postavili a bojovali statočne do posledného, Turci všetkých pobyli, Vryonis následne za odvahu ponúkol Diakosovi miesto v tureckej armáde ak prestúpi na islam. Diakos vtedy povedal svoj najznámejší výrok: Ego Grekos jennithika, Grekos the na pethano (Ako Grék som sa narodil, ako Grék aj zomrem!). Diakosa popravili v Lamii.

Diakosov hrdinský boj však prinútil miestnych Grékov k novému odporu a Vryonisa nemienili na Peloponéz pustiť, novú arádu Grékov viedol Odysseas Andrutsos, ktorému sa podarilo Vryonisove vojsko na hlavu poraziť v bitke pri Vasilike.

Gréci povstali aj v kraji Epirus, v Macedónii, na Kréte a kapitán Kanaris porazil tureckú flotilu v Egejskom mory.

Turci si ďalšie vojsko nemohli dovoliť poslať do Grécka, ich pozícia bola ohrozená.

 

Egyptský zásah a európske veľmoci

Generál Papaflessas prezývaný aj novodobý Perikles

Po týchto udalostiach bola v južnom Grécku vyhlásená nezávisloť, kongresom gréckych aristokratov a generálov v meste Nafplio. Na čelo nového štátu sa mal postaviť konštantinopolský aristokrat Alexandros Mavrokordatos.

Turci sa z ťažkej situácie nemohli dostať svojpomocne a tak požiadali o pomoc nezávislého egyptského vládcu, ktorým bol  znova Albánec, Muhammad Ali. Turci mu za pomoc prislúbili časť gréckeho územia. Grékom bola vyhlásená svätá vojna džihád a na Krétu, kde vznikol tvrdý odpor Grékov (Kréťania sú známi ako veľmí divokí Gréci) bola vyslaná silná Egyptská armáda, moderne vyzbrojená a organizovaná, proti ktorej nemali Gréci veľké šance. Viedol ju Aliho syn, Ibrahim Paša. Krétske povstanie bolo tvrdo zničené, a egyptská armáda vstúpila na Peloponéz. Gréci sa tu tvrdo bránili, opevňovali pevnosti a mestá, no nedokázali zabrániť porážkam. Hrdinský odpor viedol generál Papaflessas, ktorý sa postavil s 1000 Grékmi presile 6000 Egypťanov pri dedine Maniaki, kde padli všetci Gréci aj sám Papaflessas. Z Peloponézu sa Egypťania dostali do Stredného Grécka, kde je známy odpor mesta Mesolongi, ktoré bolo systematicky obliehané až jeden rok, nakoniec sa obyvateia rozhodli mesto opustiť, mnohí však boli povraždení. V roku 1826 bolo povstanie takmer na konci, rebelovali len malé skupiny Grékov v horách, tak ako aj pred povstaním, vyzeralo to, že Osmanská ríša svoje záujmi v Grécku uháji.

Situácia sa však zmenila zásahom Veľkej Británie, Francúzska a Ruska, ktoré už dávnejšie podporovali gréckych povstalcov. Navyše odpor Európy proti Turkom bol oto väčší, keď vyšli najavo veľké turecké masakre civilého gréckeho obyvateľstva v Malej Ází, Konštantinopole, na ostrove Kasos a predovšetkým na ostrove Chios, čo zachytil aj francúzsky maliar Delacroix. Navyše bolo výhodné oslabiť pozíciu Osmanskej ríše a tak táto európska koalícia prislúbila pomoc Grékom.

V roku 1827 európska koalícia zničila tureckú flotilu v bite pri peloponézskom Navaríne (dnes Pylos), Ibrahim Paša tak ostal sám čeliť náporu koalície, ku ktorej sa chystali pridať aj grécki povstalci. Ibrahim Paša nato vyjednal odchod z Grécka, neskôr Turecko ešte vyhlásilo Rusku vojnu, Rusi však dobylili časť Balkánu a dostali sa až do Malej Ázie, Turci tak boli nútení žiadať o mier a uznať nezávislosť Grécka.

3. Februára 1830 bola vyhlásená nezávislosť Grécka, jednalo sa však len o územie Stredného Grécka, Peloponézu a Kykladských ostrovov. Väčšina Grékmi obývaných oblstí ešte patrila Osmanskej ríši a trvalo ešte dlho kým dosiahli nezávilsoť, mnohé z nich nedosiahli nezávislosť nikdy, situácia sa vyriešila až Grécko-Tureckou výmenou obyvateľov v roku 1923, po novej vojne a masakre státisíce maloázijskych gréckych civilistov zo strany Musatafa Kemala Attaturka.

Samotné slobodné Grécko prežívalo v 19. stor. mnohé ťažké situácie, ako politické rozbroje, občianske vojny, vojny s Turkami a tiež muselo vydržať krvavé a politicé rozbroje, vyvolávané európskymi mocnosťami, ktoré sa hádali o to, kto bude mať vplyv na novovzniknuté Grécko, kto Grécku dosadí kráľa. Aj preto sa niekedy považuje obdobie po vymanení sa z tureckej nadvlády za obdobie "európskej nadvlády nad Gréckom", ktoré pokračovalo až do začiatku 20. stor., kedy sa z "európskej nadvlády" Grécko vymanilo zásahom Eleftheria Venizela.

 

Európski filheléni a etnické čistky

Lord Byron v gréckom kroji

Po vypuknutí vojny za nezávislosť sa medzi európskymi intelektuálmi vytvorili sympatie ku Grécku. Mnohí boli totiž obdivovatelia antickej kultúry a starogréckej histórie a plní nadšenia odchádzali do Grécka pomôcť v boji, prispieť Grékom finančne, alebo aspoň rozhlasovať a velebiť počínanie gréckych povstalcov v Európe. Mnohí z filhelénov boli veľkí romantici a môžeme povedať aj veľmi naivní a po príchode do Grécka ostali sklamaní. Grécko si tož predstavovali ako v 5. stor. pred Kr., očakávali ľudí oblečených do starogréckych šiat a bojujúcich v starogréckych zbrojách, mnohí boli šokovaní keď zistili, že gréčtina sa od doby Perikla zmenila a len s ťažkosťami môžu niečo porozumieť s ich znalosťou klasickej attickej gréčtiny. Mnohí z Európanov preto z Grécka odchádzali sklamaní a nejedni označili Grékov za "pobarbarčený bývalý civilizovaný národ". Jednalo sa o veľkú naivit, pretože žiaden národ nemôže neprejsť zmenami za 2500 rokov, Gréci boli poznačení hlavne ich byzantskou minulosťou. Rovnako tak nemôže existovať jazyk ktorý by sa prirodzene za takú dlhú dobu nezmenil. Väčšina filhelénov však veľmi dobre poznala novodobé Grécko, predtým ako tam prišli. Vzdelaní  európski "nenaivní" historici však aj s rozdielom takej doby našli veľké spojenia v tradičnej kultúre s antickým obdobím. Snáď najznámejším filhelénom bol Brit George Gordon Byron, ktorý sa chcel zapojiť do bojov, avšak po príchode zomrel v Mesolongi, kde je dodnes pochovaný.

Masakra Grékov na ostrove Chios (Delacroix)

Mnohí z filhelénov ostali po príchode zarazení počínaním Grékov. Po vypuknutí povstania sa totiž Grécke obyvateľstvo dopúšťalo rôznych bezpráví na islamské obyvateľstvo, ktoré sa tradične od kresťanov dištancovalo a malo rôzne výody. Gréci vtedy vyhlásili pomstu za stáročia útalku a rôznych genocíd a sami začali zabavovať majetok moslimom, mnohých zabíjali a vyháňali z miest. W. Alison Phillips píše, ako Gréci zabíjajú islamské obyvateľstvo Peloponézu, nešetria mužov, ženy ani deti. W. St. Clair uvádza, že na zabíjanie moslimov vyzývali aj grécki cirkevní predstavitelia, ako aj grécki generáli ako Kolokotronis či Nikitaras. Rovnaký autor píše, že v roku 1821 zmizlo z Peloponézu celé turecké obyvateľtvo. Turci, ktorí tu žili po stáročia zmizli v priebehu niekoľkých dní, tvrdí autor. Podľa správ týcho historikov žilo na Peloponéze pred povstaním cez 50. 000 Turkov (moslimov), po skončení povstania tu neostal ani jeden. Veľká časť peloponézkych "Turkov" rozprávalo po grécky (jednalo sa o islamizovaných Peloponézanov), tí čo prežili masakre ušli do Malej Ázie, hlavne do okolí mesta Antalya (gr. Attalia), kde vtedy žilo aj početné grécke obyvateľstvo.

Rovnako tak  krvavým masakrom neobišlo ani grécke obyvateľstvo na ktoré mali Turci dosah. Masakre dosiahli vyššie čísla. Turci zmasakrovali mnoho Grékov z Pontu (dnešné severovýchodné Turecko), z Konštantinopolu, zo západne Malej Ázie a Egejských ostrovov. Známy je masaker Grékov na ostrove Chios, ktorý sa dovtedy tešil veľkej prosperite. V Konštantinopole vtedy Turci obesili gréckeho patriarchu Grigoriosa V.

Osobne som proti týmto etnickým čistkám na obydvoch stranách, s miernym nadlhadom však môžme viac pochopiť hnev Grékov, ktorí boli naozaj stáročia veľmi kruto utlačovaní tureckou mocou a po vypuknutí povstania si vyliali zlosť, zatiaľ čo turecká moc masakrovala Grékov na výstrahu ostatným, aby sa nevzbúrili a znášali ďalej tvrdé utláčanie.

 

Vzhľad gréckych bojovníkov

Grécky bojovník

Grécki povstalci z pevninského Grécka boli charakteristickí spravidla bielou mužskou suknicou fustanella, ktorú nosili takmer všetci muži. Podľa niektorých folklóristov sa jedná o "potomka" starogréckej tuniky a vojenského grécko-rímskeho chrániča slabín, ktorý pozostával z viacerých pásov, pripomínajúcich suknicu. Staroveký pôvod má tiež košela so širokými rukávmi (pukamiso). Na nej sa nosila vesta, na ktorej boli vyšité zložité orientálne ornamenty byzantského pôvodu. Za opaskom sa nosili pištole a nože, cez plece prehodená puška. Muži boli vyzbrojení aj dlhou šablou. Tradičné boli topánky so špicom a bambolcom (tsaruchia) a tiež šatka na hlave, prípadne fesi (fez). Nosili sa často dlhé vlasy, ktoré trčali z fezu, rovnako tak aj dlhé fúzy. Prilby, ani ochranná zbroj sa nepoužívali. Grécke kroje sú dodnes populárne a v niektorých dedinách sa bežne nosia dodnes. Ostrovan, alebo Maloázisjky Grék sa ľahko dal odlíšiť, pretože namiesto fustanelly nosil jednosuhšiu suknicu modrej, alebo tmavej farby (vraka). Je jasné, že takýto "hrozivý" pohľad na Grékov, musel zanechať naivných romantických filhelénov v rozpakoch. To že Gréci boli hroziví a divokí sa dozvedáme od európskych cestovateľov, ktorí Grékov charakterizujú ako divoký, hrozivovyzerajúci a bojovný národ, stretávame sa aj s konštatovaním istého talianskeho cestovateľa: Moderní Gréci z Grécka sú všetci ako starovekí Sparťania, drsní, bojovní, na pohľad strašní, neľútostní k nepriateľovy a chudobní.

Starovekou gréckou korintskou priľbou bol známy generál Kolokotronis, ktorý si nechal zaobstarať aj starogrécky muskuláry pancier, skombinoval to však s tradičnou fustanellou a dlhými vlasmi. Gréci boli známy svojim zmyslom pre tanec, tancovalo sa napr. pred bitkou, a po bitke. Najznámejší je ľudový akrobatický tanec Tsamiko.

Oslava 25. Marca

Sprievod gymnazistiek počas osláv

Dnes si Gréci po celom svete pripomínajú dni, kedy sa úspešne celý národ postavil proti tureckej nadvláde. Vo všetkých veľkých mestách sa konajú veľké sprievody ľudí v krojoch, ktorí znázorňujú bojovníkov, sprievody armády, ľudia idú do ulíc a oslavujú, prípadne sa vracajú na dediny, kde s rodinou oslavujú a tancujú. Konajú sa veľké hostiny, griľuje sa mäso, hlavne jahňacie, oblúbené je aj jedlo kleftiko (zbojnícke), mäso, ktoré sa pečie v horúcej pahrebe, v minulosti tak zbojníci piekli, aby Turci nevideli oheň a nenašli ich. Konajú sa náboženské oslavy, spievajú sa ľudové piesne o zbojníkoch, ktoré majú často pôvod vo vojne za nezávislosť, ako napr. peiseň Saranda palikaria apo tin Livadia (40. chlapcov z Livadie), o mladíkoch, ktorí išli bojovať s Kolokotronisom do Tripolitse.

Gréci oslavujú naozaj po celom svete, bohaté sprievody a oslavy vidíme v Amerike, v Austrálí, v Británii aj v Nemecku dokonca v menšej miere aj vo Viedni a všade tam, kde žije grécka komunita.

Odkaz na pieseň Na´tane to 21

*http://www.youtube.com/watch?v=XUJUTPi701o&feature=related

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?